Majo Bóna
Vynálezca Wiliam Albee pôsobil v roku 1930 ako učiteľ na Aljaške a všimol si ako posúvajú Eskimáci plne naloženú štvortonovú loď naloženú ulovenými tuleňmi po súši bez toho aby sa zasekla, prípadne by mali väčšie problémy s jej transportom. Pod loď totiž vkladali nafúknuté tulenie kože. Princíp je jednoduchý – jedná sa o rozloženie hmotnosti na čo najväčšiu plochu, čím sa znižuje tlak a tým pádom aj transport lodi po súši je možný bez vynaloženia väčšej námahy a bez poškodenia spomínanej lode.
Paradoxne, od pôvodného príbehu uplynulo až dvadsať rokov a až po tom, čo Albeemu sťažoval jeden z veteránov kórejskej vojny na to, že počas obdobia dažďov bolo napredovanie armády spomalené najmä s ohľadom na rozmočenú pôdu, kde sa terénne autá jednoducho zabárali a uviazli. Vtedy sa rozpamätal na scénu s eskimáckou loďou a pustil sa do vývoja nového podvozka, ktorý by spomínané problémy vyriešil. Samozrejme v spolupráci s armádou.
